sk   en

1 2 3 4 6

O SEVISe

Kapitálový trh a investovanie

Pohľad právnika

Dane

Prognózy

Zaujímavosti

streda, 08 jún 2016 14:37

Keď dochádza munícia

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Európska ekonomika sa v minulom roku trochu prebrala z letargie. Ani tento rok nevyzerá zle, ak pravda pokladáme rast na úrovni 1,7% za dobrý. Iste, je to lepšie ako hospodárska recesia, no nízky rast nedokáže generovať dostatočne vysoký počet nových pracovných miest. Európsku centrálnu banku (ECB) však viac ako nízky rast trápi nízka inflácia. Respektíve – nulový rast cien a hrozba deflácie. Európska centrálna banka má právom pocit déja vu, keď sa pozerá na vývoj v Japonsku. Tam sa obdobia deflácie, plytkého rastu ekonomiky a občasnej recesie striedajú už dve desaťročia. Vďaka tomuto ekonomickému vývoju sa kedysi žiarivý ekonomický vzor Japonska premenil na blednúce strašidlo.

Ako zahnať strašidlo deflácie?
ECB na zahnanie strašidla deflácie vyskúšala skoro všetko. Najprv odkopírovala z USA politiku nízkych úrokov a tlačenia peňazí. V prvom prípade išlo o stlačenie úrokových mier na nulu a potom pod nulu. Európska centrálna banka s platnosťou od 9. decembra znížila úrokovú sadzbu na úložky komerčných bánk z -0,2% na -0,3%. V marci 2016 dokonca úroky úložky spadli na -0,4%. Európski spotrebitelia by mali využiť nízke úroky a šťastne si naložiť na chrbát nové lízingy a hypotéky. V druhom prípade ECB odkupovala od bánk štátne dlhopisy. Komerčné banky majú tak veľa hotovosti, ktorú by radi požičali spotrebiteľom za nízke úroky.

Úroky pod nulou
Môže biznis a bežný človek akceptovať aj negatívne úroky? Možno to záleží na tom, ako budú negatívne úroky prezentované. Ak sa niekomu neoplatí dávať peniaze do banky, musí si kúpiť aspoň trezor. Ten však nie je lacný. Náklady na trezor treba prirátať k nákladom na držbu peňazí. Ak skrachuje banka, vklad investora je aspoň do určitej výšky chránený garančnou schémou. Negatívny úrok je potom poplatok za trezor a/alebo poistka proti strate.

Priemerný Slovák mal v októbri tohto roka v banke uložených cca 5200 eur. Negatívny úrok ECB vo výške 0,3% predstavuje 15,6 eur. Spravidla menej ako zaplatíme v banke za vedenie účtu. Bežný človek však naozaj len ťažko akceptuje myšlienku, že by mal platiť za svoje úspory. A tak banky budú radšej klientom účtovať nulové úroky a zvyšovať im poplatky pri každom ďalšom poklese negatívnych úrokových mier. Aj zvyšovanie poplatkov však môže mať svoje medze.

Negatívne úrokové miery sú nebezpečné. Majú na ekonomiku podobný účinok ako kokaín. Centrálne banky priamo povzbudzujú komerčné banky a investorov, aby stratili zábrany a investovali do hocičoho v mene ekonomického rastu. Keď už má banka voľnej hotovosti nad hlavu, začne sa správať ako „inteligentný investor“ a umiestňovať voľné peniaze do rizikových aktív. Od hypoték pre každého (déja vu z USA v roku 2007) až po nákup vládnych dlhopisov problematických krajín. Ide o klasický cyklus vytvárania finančných bublín.

Bohužiaľ ani úroky pod nulou, ani tlačenie peňazí moc nezabrali. Ceny v Eurozóne sa stále točia okolo nuly a hospodársky rast je taký aký je. ECB sa pomaly míňa munícia. Zostáva jej už len posledná „atómová zbraň“ nazývaná „peniaze z helikoptéry“. ECB to zatiaľ odmieta, ale nie veľmi energicky.

Čo sú peniaze z helikoptéry?
Výraz „peniaze z helikoptéry“ použil ako prvý známy americký nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman v roku 1969. Uvažoval, že ak by centrálnej banke zlyhali všetky prostriedky, mohla by „vyhadzovať na ulicu peniaze z helikoptéry“. Šťastní nálezcovia by ich minuli v obchode, a tak podporili ekonomický rast.

Friedmanove „peniaze z helikoptéry“ sú samozrejme alegóriou. Skutočná „helikoptéra“ by mala najskôr podobu infraštruktúrnych investícií financovaných Európskou investičnou bankou (EIB). De facto ide o klasický program verejných prác, ktoré štát používa na rozbeh ekonomiky. EIB by na projekty investujúce do diaľnic, plynovodov a digitálnych technológií emitovala dlhopisy. Komerčné banky by ich radi odkúpili, pretože by do nich umiestnili voľné peniaze, ktoré už teraz prinášajú negatívny úrok. EIB by potom dlhopisy splatila z peňazí vytlačených Európskou centrálnou bankou.

Investície do zanedbanej infraštruktúry vyzerajú fajn. Kto by nechcel nové diaľnice, ekologickú energiu, či cenovo prijateľné byty? Napriek tomu však existuje niekoľko argumentov proti. O oživenie ekonomiky masívnymi verejnými investíciami sa už 20 rokov pokúša japonská vláda i centrálna banka. Investície bohužiaľ nedokázali vytrhnúť japonskú ekonomiku z malátnosti, no zvýšili štátny dlh na nevídanú úroveň. Aj v Európe sa zo štrukturálnych fondov postavili diaľnice od nikadiaľ nikam a letiská, na ktorých nepristávajú žiadne lietadlá. Kto zaručí, že európska či britská investičná banka nebudú financovať zombie projekty, po ktorých nie je žiadny trhový dopyt?

A čo tak prilepšiť ľuďom?
Inou verziou peňazí z helikoptéry sú úľavy na daniach a odvodoch. Každá domácnosť by napríklad dostala späť 1000 eur zo zaplatených daní. Ľudia predsa sami najlepšie vedia, ako peniaze použiť. Dodatočné príjmy by podporili spotrebu a tým aj ekonomický rast. Tieto učebnicové predstavy však tiež majú niekoľko podstatných háčikov.

Priame dotovanie spotrebiteľov peniazmi môže robiť len štát, ktorý má aj vlastnú centrálnu banku aj ministerstvo financií. Švajčiarski ekonómovia napríklad navrhli, že by švajčiarska centrálna banka priamo poslala peniaze zdravotnej poisťovni a pracujúci by nemuseli platiť odvody.

V Eurozóne je to inak, lebo členské štáty majú síce spoločnú centrálnu banku, ale národné ministerstvá financií. Masívne daňové úľavy by sa museli zaplatiť zo štátneho rozpočtu, do ktorého by vysekali poriadnu dieru. Buď by sa tým zvýšil deficit, a tým aj štátny dlh, alebo by štát musel rapídne zosekať svoje výdavky. V každej modernej krajine však ide veľká väčšina verejných výdavkov na dôchodky, zdravotníctvo a školstvo. Kto ich bude sekať?

Otázky, samé otázky?
Okrem toho nie je vôbec isté, či by ľudia daňový bonus premenili v plnej miere na spotrebu. Najmä stredná trieda si čoraz viac uvedomuje, že si musí šetriť na starobu. Časť daňových úľav by sa tak vrátila do bánk na účty s (takmer) nulovým výnosom. A bude jednorazová dávka peňazí stačiť? Nestanú sa priame finančné transfery obyvateľstvu návykovými? To nik nevie, lebo to dosiaľ nik nevyskúšal.

Hlavným argumentom proti peniazom z helikoptéry je však obava z hyperinflácie, ktorá môže vyskočiť pri masívnych nákupoch štátnych dlhopisov alebo po peňažných transferoch obyvateľstvu. Riadiť infláciu emisiami nekrytých dlhopisov a transfermi peňazí je ako opravovať hodinky kladivom.

Peniaze z helikoptéry sú skutočne až úplne poslednou možnosťou, po ktorej by mali siahnuť štáty a ich centrálne banky v boji s defláciou. Riziká neriadeného tlačenia peňazí sú obrovské, pozitívne prínosy neisté. Ako však vyliezť z pasce deflácie a ekonomickej malátnosti, to naozaj nik nevie povedať.

Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSC.
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Prečítané 1980 krát Naposledy zmenené štvrtok, 18 august 2016 14:58