Najvýznamnejšie položky sociálnych balíčkov zaplatia zamestnávatelia a štát na nich zarobí. Ideálnym príkladom je minimálna mzda. Samozrejme zamestnanec potrebuje príjem, z ktorého dokáže vykryť svoje potreby. Problém nastáva v momente, ak pre zamestnávateľa znamená, že nárastom minimálnych miezd zamestnancov podľa zaradenia do platových tried sa dostane do straty a nie je schopný plniť všetky svoje záväzky.

Namodelujme si jednoduchý školský príklad zamestnávateľa, ktorý dosahoval zisk pred zdanením 10.000 eur. Zaplatil z neho 21% daň, čo je 2.100 eur, ktoré dostal štát. Zvýšením minimálnej mzdy sa mu zvýšia mzdové náklady o 8.000 eur. K nim si musí pripočítať cca 35% odvody zamestnávateľa, t.j. 2.800 eur. Z tých 8.000 EUR hrubej mzdy odvedie za zamestnancov odvody 13,4% - t.j. 1072 eur a daň 19% - t.j. 1.316 eur.

Výsledkom je, že podnikateľ skončí hospodárenie so stratou 800 eur, zamestnanci dostanú viac o cca 5.600 eur a štát dostane namiesto 2.100 eur až 5.188 eur, takže o 3.088 eur viac. Úplne rovnako je to s príplatkami za prácu v noci a počas víkendov.

Paradoxom tohto celého bol fakt, že štát svojim zamestnancom v mnohých prípadoch neplatil ani bývalú minimálnu mzdu, nakoľko platové triedy štátnych zamestnancov boli nastavené podstatne nižšie ako bola minimálna mzda a nechcel im ju platiť ani teraz. Až po intenzívnom tlaku zo strany štátnych zamestnancov, ich odborov a aj súkromných zamestnávateľov prijal štát rozhodnutie o úprave platových tried štátnych zamestnancov.

Samozrejme to znamená zvýšené výdaje zo štátneho rozpočtu. Ale aj štát má druhú možnosť, zvýšiť mzdy zamestnancov pri znížení celkového počtu zamestnancov a tým docieliť minimálne alebo žiadne zvýšenie celkových mzdových výdajov štátu.

Žiadny súkromný zamestnávateľ si nedovolí platiť zamestnanca, ktorý neprodukuje, ale naopak snaží sa optimalizovať procesy, aby s menším počtom zamestnancov vyprodukoval rovnaký alebo väčší objem tržieb.

V súčasnosti máme veľmi nízku nezamestnanosť a súkromní zamestnávatelia, ktorí vytvárajú príjmy štátneho rozpočtu, majú problém nájsť potrebnú pracovnú silu. Čo keby náš štát skutočne prehodnotil procesy a pracovné postupy a keby sa prejavili milióny investované do informatizácie štátnej správy aj v podobe zníženia počtu štátnych zamestnancov? Týchto uvoľnených zamestnancov štátnej a verejnej správy alebo aspoň časť z nich by určite vedeli zamestnať súkromní zamestnávatelia, ktorým zamestnanci v mnohých profesiách chýbajú. Chcela by som veľa? Myslím si, že nie. Veď aj štát sa musí správať ako riadny hospodár, nezamestnávať ľudí zbytočne alebo duplicitne a nevyrábať nový štátny dlh.

Ing. Danica Michalková
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.