Rozdiely v príjmoch na Slovensku a vo svete

Majetok domácností a jeho štruktúra I.

„Bohatí bohatnú a chudobní sú stále chudobnejší“. Toto obľúbené heslo nám do hlavy vtĺkala komunistická ideológia pár desaťročí. Natoľko úspešne, že sa stalo súčasťou všeobecne akceptovaných právd. Skutočnosť je o niečo pestrejšia. Nie je pravda, že chudobní chudobnejú.

O tom svedčí veľký počet nákupných centier, ktoré za posledné roky vyrástli v každom slovenskom meste a kde rozhodne nenakupuje len smotánka. Dokonca aj v rómskych osadách nájdeme satelitné antény a automobily s britskými poznávacími značkami. Aj chudobným rastie majetok. Pravda však je, že bohatým rastie hodnota majetku rýchlejšie.

V sérii článkov veľkosti a štruktúre majetku domácnosti vo svete a u nás doma sa pozrieme na niekoľko zaujímavých otázok:

• Kto a koľko zarába a ako sa majú rozdiely v príjmoch správne merať.
• Či sa rozdiely v príjmoch na Slovensku časom zväčšujú alebo nie a či je Slovensko krajinou s extrémnymi rozdielmi v úrovni príjmov.
• Ako to vyzerá s rozdielmi v majetku? Sú väčšie ako rozdiely v príjmoch? Ako sa merajú, ktoré položky aktív sa do majetku započítavajú, a akým spôsobom?
• Ako sa meria objem a štruktúra majetku domácností vo vyspelých krajinách a aké výsledky toto meranie prináša? Existujú nejaké údaje o štruktúre majetku aj pre slovenské domácnosti?
• A nakoniec, čo z poznania štruktúry majetku vyplýva pre prácu finančného poradcu?

Vzdelanie a príjem sú dve strany jednej mince

„Ak budeš chodiť dlho do školy, čosi sa tam naučíš a budeš mať aj veľký plat“, hovorievali nám naše mamy a staré mamy. Najmä vtedy, keď sa nám do tej školy veľmi nechcelo. Dnes sa často poukazuje na príklady úspešných čašníkov, ktorí v privatizácii získali miliardové majetky, resp. na miliónové honoráre rôznych pologramotných celebrít s dlhými vlasmi a krátkymi sukňami. Naše mamy a staré mamy však mali pravdu. Vzdelanie je základom pre finančný úspech u drvivej väčšiny domácností strednej a vyššej strednej triedy. Rôzne štatistiky a prieskumy príjmov a výdavkov domácností po celom svete stereotypne prinášajú tie isté výsledky: so vzdelaním rastie príjem a s príjmom aj majetok.

Tieto tvrdenia si môžeme pekne ilustrovať aj na praktických príkladoch zo Slovenska. Štatistický úrad spracoval (podľa európskej metodiky), materiál „Vývoj štruktúry a diferenciácie miezd v rokoch 1997 – 2006“. Materiál porovnáva rozdiely v priemerných a mediánových mzdách v uvedenom období. Priemer sa vypočítava inak ako medián a hoci je najčastejšie vypočítavaným ukazovateľom, zakrýva aj mnohé rozdiely a to najmä v súboroch s extrémnymi hodnotami. Typickým príkladom zavádzajúceho priemeru je slávičia paštéta, ktorá obsahuje pol slávika a pol koňa. Ukazovateľ priemernej mzdy podobným spôsobom priemeruje mzdy upratovačiek v materskej škôlke a generálnych riaditeľov telekomunikačných operátorov. Medián je štatistický ukazovateľ, ktorý rozdelí súbor presne na dve polovice. Medián miezd dosiahol v roku 2006 úroveň 15425 Sk. To znamená, že 50% Slovákov malo mzdu vyššiu a 50% nižšiu ako bola táto hodnota. Ak by mali všetci rovnakú mzdu, mediánová i priemerná mzda by boli rovnaké. Čím je rozdiel medzi mediánovou a priemernou mzdou vyšší, tým vyššia je mzdová nerovnosť. Ak sa rozdiel medzi mediánovou a priemernou mzdou v priebehu rokov zvyšuje, potom rastie aj príjmová nerovnosť. Ak sa vrátime k materiálu „Vývoj štruktúry a diferenciácie miezd v rokoch 1997 – 2006“, dozvieme sa nasledovné fakty:

• Rozdiel medzi priemernou mzdou a mediánom miezd narástol v rokoch 1997-2006 z 1 839 Sk na 4 349 Sk. Indikuje to existenciu veľkej skupiny zamestnancov s podpriemernými mzdami a menšej skupiny zamestnancov s vysokými príjmami. Preložené do normálneho jazyka: došlo k nárastu príjmovej nerovnosti. Nárast mzdových rozdielov však nebol nijako katastrofálny. Mzdu nižšiu ako priemernú malo v roku 2006 až 67,4 % zamestnancov, kým v roku 1997 to bolo 66,6 %.
• Najčastejšie vyplácaná mzda sa v roku 2006 pohybovala v intervale. 12 – 15 tis. Sk. Mzdu vyššiu ako 30 tis. Sk poberalo v tomto roku 10,7 % zamestnancov. Ľudí s príjmom vyšším ako 50 tis. Sk boli len 3 %.
• Platila diferenciácia podľa dosiahnutého vzdelania. Kým pracovníci s titulom PhD. alebo ekvivalentným mali v roku 2006 priemernú mzdu 34 923 Sk, inžinieri, magistri a doktori 32 079 Sk, pracovníci so základným vzdelaním dosiahli len 12 657 Sk a pracovníci s učňovským vzdelaním 15 503 Sk. Samozrejme, že uvedené čísla sú len priemerné a oficiálne. Nezahŕňajú napríklad príjmy z fušiek, kde všetci tí s nízkym vzdelaním oberali doktorov a inžinierov pri stavbách a rekonštrukciách. Čitateľov Investora však iste poteší aj fakt, že najvyššia priemerná hrubá mesačná mzda bola v čase prieskumu (2006) v podnikoch pôsobiacich vo finančnom sprostredkovaní 38 409 Sk.

Ako sa merajú príjmové nerovnosti

Na meranie príjmových nerovností sa v ekonomickej teórii a praxi používa veľké množstvo metód. Najjednoduchšiu, porovnanie priemeru a mediánu, sme si už ukázali. Na jemnejšie meranie však musíme použiť iné postupy. Najznámejšie využívajú meranie podľa koeficienta S80/S20 a Giniho koeficientu.

Ukazovateľ S80/S20 porovnáva celkový príjem 20 % najbohatších obyvateľov krajiny (tzv. horný kvintil, resp. “horných 2 0%“) s celkovým príjmom 20 % najchudobnejších obyvateľov krajiny (tzv. spodný kvintil, resp. “dolných 20%“). V EÚ-15 sa v období rokov 1995 – 2007 pohybovala hodnota ukazovateľa na úrovni 5, t.j. pätina najbohatších domácností poberala v priemere päťkrát vyšší príjem ako pätina najchudobnejších (Graf 1). Na Slovensku boli nerovnosti v príjmoch menšie a hodnota koeficienta S80/S20 bola 3,5. „Horných 20%“ malo 3,5-krát vyššie príjmy ako „dolných 20%“.Zdroj: Eurostat

Menšie príjmové nerovnosti v SR v porovnaní s vyspelou Európou potvrdzuje aj merania pomocou Giniho koeficienta. Giniho koeficient je asi najznámejším ukazovateľom príjmovej resp. majetkovej (ne)rovnosti. Kým ukazovateľ S80/S20 porovnáva len horné a dolné vrstvy spoločnosti, Giniho koeficient berie do úvahy všetky vrstvy spoločnosti. Identifikuje vzťah kumulatívnych podielov populácie podľa úrovne príjmu v pomere ku kumulatívnemu podielom príjmov. Keby v krajine existovala absolútna rovnosť v príjmoch (majetkoch), veľkosť Giniho koeficientu by činila 0 %. V prípade, že by všetky príjmy (alebo bohatstvo) v krajine patrili len jednému človeku, Giniho koeficient by činil 100 %. Čím je teda koeficient vyšší, tým je väčšia nerovnosť v krajine. Hoci sa Giniho koeficient veľmi často uvádza ako najlepšia miera nerovnosti, má aj svoje problémy. Najväčším problémom je započítavanie príjmov zo šedej a čiernej ekonomiky. Ukrutná ruka daňového úradu pracuje v štátoch typu Brazílie, Indie či Slovenska menej efektívne ako v USA alebo Nemecku. Rozdiely sú však aj pri definovaní a započítavaní jednotlivých druhov príjmov. Iným, špecificky štatistickým problémom, je jemnosť merania. Ak sú najmenšie jednotky merania kvintily (20 % skupiny populácie), Giniho koeficient je nižší ako v prípade tej istej krajiny, kde sa meria na decily (10 % skupiny) alebo dokonca percentily (1 % skupiny). Ešte väčšie rozdiely vznikajú pri porovnávaní majetku. Napríklad Švédsko má Giniho koeficient príjmov na úrovni 30 %, ale len 5 % švédskych domácností drží 77 % všetkých akcií v krajine. Z týchto obmedzení vyplýva, že Giniho koeficient treba používať opatrne a to najmä pri porovnávaní medzi rôznymi krajinami, kde môže merať rozdielne veci.

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že v roku 2007 vo väčšine európskych krajín Giniho koeficient pre príjem nadobúdal hodnotu 22 % až 37 %: Najnižšie hodnoty mávajú tradične škandinávske krajiny (Švédsko 22 %, Fínsko 26 %), najvyššie zas juh Európy (Portugalsko 3 7%, Grécko 35 %, Španielsko a Taliansko 34 %). Hodnota pre USA bola 46,3 %. Najvyššie hodnoty príjmovej nerovnosti mávajú krajiny ako Bolívia, Zambia, Brazília, Guatemala, či Botswana, 60-70 %.

Režim pred rokom 1989 razil teóriu rovnakých žalúdkov a minimálnych rozdielov v odmeňovaní. Keď už, potom kopanie kanálov a predaj zeleniny vynášali viac, ako práca inžiniera či doktora. Možno kvôli dedičstvu minulého režimu sú Slováci veľmi rovnostársky založení a tiež majú úžasný zmysel pre závisť. Dnes panuje presvedčenie, že na Slovensku sú obrovské príjmové nerovnosti, pričom sa poukazuje na vily privatizérov a podnikateľov „priaznivo naklonených vláde“. Tu však dochádza k zamieňaniu príjmu s majetkom a neschopnosti porovnať si príjmové nerovnosti v iných krajinách. Slovenský pohľad na príjmové nerovnosti sa rýchlo zmení po návšteve Guatemaly či Bolívie. Slovensko malo v roku 2007 hodnotu Giniho koeficienta 24 % a patrilo ku krajinám s najmenšími rozdielmi v príjmoch (t.j. aspoň čo sa týka tých oficiálnych). Slovenská hodnota Giniho koeficientu bola taká istá ako česká a o niečo nižšia ako maďarská (26 %). Naproti tomu Poľsko malo hodnotu 32 % a pobaltské štáty až 30-34 %, zhruba na úrovni svetového priemeru.

Zväčšujú sa príjmové nerovnosti?

Štruktúra spoločnosti z hľadiska príjmov sa mení len veľmi pomaly. V štátoch pôvodnej európskej pätnástky sa od roku 1995 veľkosť Giniho koeficienta pohybovala tesne okolo hodnoty 30 % (Graf 1). Pre Slovensko máme hodnoty koeficienta k dispozícii za roky 2005 – 2007. V tomto časovom úseku tiež nenastali nejaké výrazné zmeny.Zdroj: Štatistický úrad SR a výpočty autora

Prečo sa príjmové nerovnosti nijako dramaticky nezväčšili? Musíme si uvedomiť, že v rokoch 2001 – 2007 zažívalo Slovensko historicky najvyššie miery ekonomického rastu. Na ekonomickej konjuktúre zarobili takmer všetky vrstvy slovenskej spoločnosti, vrátane dôchodcov a rodín s malými deťmi. Je pravda, že vzdelanejšie vrstvy pracujúce v profesionálnych pozíciách zarobili na konjuktúre viac, ako vrstvy so stredným vzdelaním a podstatne viac, ako vrstvy so základným vzdelaním. Napríklad v rokoch 1996 – 2007 sa priemerná nominálna mzda zamestnancov so základným vzdelaním zvýšila o 127,7 %, zamestnancov s úplným stredným vzdelaním o 131,8 % a zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním o 166,3 % (Graf 2). Odmeňovať kvalifikáciu vyššou mzdou je normálne a môžeme byť radi, že tento trend dorazil aj na Slovensku. Slovensko je však špecifické rozsiahlou vrstvou ľudí s úplným stredným vzdelaním a relatívne nízkym počtom ľudí so základným a vysokoškolským vzdelaním. Je to úplne iná štruktúra, ako napríklad v Grécku, či Portugalsku, ktoré síce majú vyššie zastúpenie ľudí s vysokou školou, no zároveň aj dramaticky vyššie percento ľudí len so základným vzdelaním. Nerovnosti v príjmoch sú tam preto omnoho ostrejšie ako na Slovensku, kde dominuje vrstva stredoškolákov. Aj vývoj priemernej mzdy za celé národné hospodárstvo je preto veľmi podobný vývoju miezd v skupine zamestnancov s úplným stredoškolským vzdelaním. Príchod zahraničných investorov znamenal vytvorenie veľkého počtu pracovných miest práve pre túto vrstvu. Rastúce zárobky sa patrične odrazili aj v štruktúre výdavkov. Nikdy sa na Slovensku nekúpilo toľko nových automobilov, spotrebnej elektroniky a zahraničných zájazdov, ako po roku 2000.

Navzdory všeobecne panujúcim názorom o obrovských príjmových nerovnostiach Slovensko aj v tomto desaťročí zostáva prekvapujúco rovnostárskou krajinou.

Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSc.
publikované: časopis Investor, číslo 5/2009