Pripútajte sa, slovenská koruna pristáva!

Stanovenie konverzného kurzu na prijatie eura by sme mohli prirovnať k hladkému pristátiu lietadla. Pristávacia dráha s číslom 30,126 je pripravená. Naše lietadlo si počas svojej cesty kadečo zažilo, ale pristátie bolo ideálne, bezbolestné a bezpečné. Nasleduje už len hlboký výdych a konštatovanie „Dokázali sme to“.

Treba hneď na začiatok povedať, že prijatie eura musíme považovať za úspech. To, že sa Slovensku podarilo počas hodnotiaceho obdobia s prehľadom splniť všetky kritériá, je výsledkom kombinácie dobrého načasovania, správnej fázy stavu ekonomiky a aj šťastia. Vyvážená kombinácia všetkých troch faktorov je naozaj potrebná. Poľsko a Česko sa s prijatím eura neponáhľajú, ďalší kandidáti vedia, že nedokážu splniť stanovené kritériá. Pripomeňme si príklad Litvy, ktorá chcela prijať euro už v roku 2007 a zo štyroch rozhodujúcich kritérií splnila všetky, s výnimkou inflačného, pri ktorom jej chýbala desatinka percenta. Odvtedy sa „trápi“ a snaží znova zladiť všetky kritériá tak, aby sa o to opäť pokúsila v roku 2011. Slovensko má toto ladenie už za sebou. Bude druhou krajinou z „východného bloku“ (po Slovinsku) a šestnástou krajinou v poradí, ktorá vstúpi do eurozóny.

Argumenty pre a proti prijatiu eura, ktorých je na oboch stranách požehnane, budú ešte dlho vďačnou témou diskusií.

Na strane argumentov pre prijatie eura uveďme menovú stabilitu. O kurze koruny sa doteraz často rozhodovalo viac v londýnskych bankách ako v Národnej banke Slovenska a ak sa londýnski finančníci dohodli, že kurz bude nejaký, tak taký aj bol. NBS mohla o stabilite len hovoriť, prípadne občas na trhu intervenovať, ale to boli len dočasné a nie veľmi účinné opatrenia. Odpadnú aj rôzne manipulácie s kurzom, ako sme toho boli prednedávnom svedkami „na jachte v Zátoke žralokov“.

Z argumentov proti prijatiu eura uveďme stratu nástrojov monetárnej politiky. Európska komisia a hlavne Európska centrálna banka pri svojom rozhodovaní prioritne používa také nástroje (a nemá ich veľa), ktoré pomáhajú veľkým ekonomikám, akou je nemecká či francúzska. Povedzme si to na rovinu, slovenská ekonomika je len malým prídavkom do celej ekonomiky únie a keď bude treba o niečom rozhodnúť, tak úrokové sadzby či likvidita peňažného trhu budú šité viac na mieru starej Európy.

Čo strácame?

Strácame vlastnú menu. Posilňovanie slovenskej koruny najlepšie odzrkadľovalo výrazný rast našej ekonomiky, udržiavalo cenu práce na primeranej úrovni a tým pádom aj miernilo infláciu. Od roku 2002 slovenská koruna posilnila voči americkému doláru o neuveriteľných 60% a voči euru o 32%. Koruna bola najcitlivejším regulátorom trhu práce. Tento regulátor v súčasnosti končí.

Čo získame?

Najstabilnejšiu svetovú menu posledných rokov – euro. V eurozóne žije necelých 5% obyvateľstva Zeme, ale podiel eurozóny na tvorbe svetového DPH je cca 16%. Význam eura neustále rastie, pretože sa stáva rezervnou menou iných častí sveta.

Čoho sa musíme obávať?

Inflácie. Cena spotrebných vecí typu mobil, televízny prijímač či auto je už dávno na svetových trhových úrovniach, to sa v najbližšej dobe nezmení. Jediný výrazný nesúlad s vyspelými krajinami eurozóny je na trhu práce a to v cene pracovnej sily. Stratou vlastnej meny a hlavne zastavením jej posilňovania vznikne silný tlak na zvyšovanie miezd. To sa prejaví hlavne v cenách všetkých služieb a činností, kde je výrazný podiel ľudského faktora, čo v slovenských podmienkach zasahuje do všetkého okrem automobilového a elektrotechnického priemyslu, kde je vysoká automatizácia.

Čo by mala urobiť vláda?

Infláciu nezastavia nezmyselné, byrokratmi stanovené regulácie. Infláciu v slovenských podmienkach nezastaví nič! To obrazné „z peňaženky vzal“ musí byť kompenzované jednoduchým „do peňaženky dal“. A k tomu treba vytvárať podmienky.

Ak tvorba HDP na obyvateľa v SR predstavuje zhruba 2/3 priemeru EÚ, tak zvyšovanie miezd musí ísť ruka v ruke s vyrovnávaním produktivity a efektívnosti práce s priemerom EÚ. Tu pomôžu len nové technológie, know-how a zahraničné investície.

Ak sa zahraniční investori budú v najbližšej dobe rozhodovať, kde investovať, o výsledku budú rozhodovať maličkosti. Slovenská ekonomika nie je lepšia ako povedzme tá česká či poľská, ani náš trh práce neponúka lepšie „ručičky“ (rozumej kvalifikovanejšiu pracovnú silu), dokonca aj dane sa už vyrovnali. Vtedy budeme môcť použiť náš jediný tromf, ktorý naši susedia nemajú – „my máme euro“. Z pohľadu zahraničného investora je to veľmi vážny argument.

Preto, nie vybíjanie sa v boji proti súkromnému vlastníctvu (napr. 2. pilier dôchodkového sporenia), ale naopak zlepšovanie podnikateľského prostredia musí byť prioritou tejto vlády na najbližšie dva roky.

Odteraz sa všetci staneme špecialistami na násobilku tridsiatimi. Všetko budeme násobiť alebo deliť tridsiatimi, aby sme si ceny tovarov vedeli prepočítať do čísel, ktoré máme v hlavách zažité. A aj to je na niečo dobré. Rozhýbe sa naša mozgová kôra a my ostaneme dlhšie duševne mladí. A za to môže euro.

RNDr. Peter Karailiev
portfólio manažér, karailiev@sevis.sk