Najväčšie ekonomické krízy storočia

Svetová ekonomika sa nachádza pravdepodobne v najhoršej kríze za posledných 60 rokov. Od počiatku 90-tych rokov panovala vo svete eufória podporovaná nástupom nových technológií a zapájaním sa bývalých rozvojových krajín do globálneho systému výroby, obchodu a financií. Budúcnosť mohla byť len ružová. Investori, firmy i spotrebitelia boli opojení z vysokého rastu výroby, obchodu a nevídaných nárastov cien akcií, komodít a nehnuteľností. Dnes je všetko inak.

V októbri minulého roka svetová ekonomika len o vlások unikla globálnemu finančnému kolapsu. To je však asi jediná dobrá správa, ktorú môžu ekonómovia povedať verejnosti. Desiatky krajín sveta dnes čelia náhlemu a prudkému poklesu výroby, zastaveniu prítoku zahraničného kapitálu a devalvácii národnej meny. Často spomínaným strašiakom je veľká hospodárska kríza z rokov 1929 – 1934.

Bude ju dnešná kríza opakovať v plnom rozsahu? Máme sa opäť obávať dramatického nárastu nezamestnanosti, chudoby? Budú vlády kľúčových ekonomík schopné zvládnuť túto krízu rýchlejšie ako pred 80 rokmi?
Aká budúcnosť čaká svetovú ekonomiku, to dnes ešte nemôžeme vedieť. Môžeme sa však pozrieť do zrkadla minulosti a porovnať súčasnú krízu s tými predchádzajúcimi.

Kenneth Rogoff, bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu (v súčasnosti pôsobí na Harvardskej univerzite) a Carmen Reinahartová z Marylandskej univerzity v USA preskúmali následky najväčších finančných kríz v tomto storočí. Ich vzorka zahŕňa 23 systémových kríz a týka sa obdobia po druhej svetovej vojne, plus krízy v USA v roku 1929 a v Nórsku v roku 1899. Zvlášť ich zaujímali nasledovné veci:

• Ako dlho trvá pokles cien nehnuteľností a akcií?
• Aké sú straty v reálnej ekonomike merané kumulatívnym poklesom HDP a nárastom nezamestnanosti?
• Ako sa pokles HDP, rast nezamestnanosti a snaha vlády ozdraviť ekonomiku prejavia na verejnom zadlžení?

Ceny aktív

Z povahy nehnuteľností vyplýva ich nízka likvidita. Kým cenné papiere sa dajú predať obratom ruky, u domov a pozemkov je to ťažšie. Preto ceny nehnuteľností klesajú pomalšie ako ceny akcii, ale zato poriadne dlho.
Pád cien od najvyššieho po najnižší bod trval v priemere 6 rokov, takmer dvakrát tak dlho ako u akcií. Rogoff a Reinhartová vypočítali, že kumulatívny pokles reálnych cien nehnuteľností (očistený do inflácie) dosiahol v priemere 33,5% (viď tabuľka). V zozname 23 kríz sa na cenách nehnuteľností najviac podpísali krízy v Hong Kongu a Filipínach (obe v 1997), Kolumbii (1998) vo Fínsku (1991). Prepad reálnych cien dosiahol vyše 50%. Najdlhšiu krízu na realitnom trhu si užíva Japonsko, už 17 rok po sebe. Od roku 1991 ceny spadli o 37%. Sedem rokov po sebe klesali ceny nehnuteľností v USA v čase najväčšej hospodárskej krízy v roku 1929. Súčasný pád cien nehnuteľností v USA trvá dva roky a celkový pokles cien dosiahol ku koncu roka 2008 asi 28%.

Vďaka vysokej likvidite sú ceny akcií omnoho volatilnejšie a vzlety a pády cien trvajú kratšie. Priemerný kumulatívny pokles cien akcií (po očistení od inflácie) dosiahol 55,9% a trval 3,4 roka. Najdlhší a najhorší pád cien zaznamenali v roku 1997 Thajsko (5 rokov, – 85%) a v roku 1977 Španielsko (5 rokov, – 65%). Pokles cien na Islande začal len pred rokom, no dosiahol 90%. V Rakúsku a Kórei sa zaznamenal pád cien vo výške 68%. Počas veľkej hospodárskej krízy v USA v roku 1929 dosiahol pokles cien akcií 75% a trval 4 roky. Súčasná kríza zatiaľ vyprodukovala pád cien v kumulatívnej hodnote asi 50%.

Reálna ekonomika

Systémové finančné krízy majú neobyčajne pustošivý dopad na reálnu ekonomiku. Ich vplyv sa prejavuje poklesom ekonomickej aktivity, nárastom nezamestnanosti a nárastom verejného dlhu:

Po vypuknutí systémovej krízy veľmi často dôjde k ekonomickej recesii. Tá trvá v priemere 1,9 rokov a počas tohto obdobia hodnota HDP kumulatívne poklesne o 9,3%. Úplne najhoršími prípadmi ekonomickej recesie bola veľká hospodárska kríza v USA v roku 1929 (trvanie 4 roky, pokles HDP o 28%) a v Argentíne v roku 2001 (trvanie 4 roky pokles HDP o 22%).

Pokles ekonomickej aktivity je takmer vždy sprevádzaný nárastom nezamestnanosti, ktorý je značný a spravidla trvá dlhšie ako kríza sama. V uvedenej vzorke krajín trval nárast nezamestnanosti takmer 5 rokov a miera nezamestnanosti sa v priemere zvýšila o 7%. Okrem veľkej hospodárskej krízy v USA v roku 1929 (trvanie 4 roky, nárast nezamestnanosti o 23%) stoja za povšimnutie krízy vo Fínsku v roku 1991 (trvanie 4 roky a nárast o 13%) a v Japonsku (trvanie 11 rokov a nárast nezamestnanosti o 3%).

Pokles ekonomickej aktivity podnikov a rast nezamestnanosti sa okamžite prejavia na poklese daňových príjmov štátu.Podniky sú v strate a neplatia daň z príjmu právnických osôb. Pokles osobnej spotreby vyvoláva pokles výberu DPH a spotrebných daní. Rast nezamestnanosti sa prirodzene prejaví v menšom výbere daní z príjmov fyzických osôb. Na druhej strane sa vláda snaží oživiť hospodárstvo daňovými úľavami a vládnymi investíciami do infraštruktúry, dopravy, atď. Kombinácia poklesu príjmov a nárastu výdavkov sa zákonite prejaví v rýchlom raste deficitu verejných financií a nárastu verejného dlhu. Nárast dlhu je často šokujúci. Behom troch rokoch po vypuknutí krízy vládny dlh v priemere narastie o 86% v reálnych cenách.

Vo Fínsku v roku 1991 však počas troch rokov narástol až o 175%. Fatálna situácia nastáva, keď sa nejakej krajine dlhodobo nedarí reštartovať hospodársky rast. Japonsko malo v čase krachu na trhu akcií a nehnuteľností v rokoch 1990 a 1991 vládny dlh vo výške 40% HDP. Počas nasledujúcich 17 rokov japonská vláda naliala do ekonomiky obrovské množstvá peňazí v podobe rozvojových programov a stimulačných balíčkov. Ich efekt bol veľmi malý, no vládny dlh počas tohto obdobia narástol na hodnotu 185% HDP. Je prakticky nemožné, aby ho niekto splatil v reálnej hodnote.

Zdroj: Reihhart, M.C. and Rogoff, K.S. (2008): The Aftermath of Financial Crises, paper prepared for American Economic Association meeting, San Francisco, January 2009

Súčasná kríza je teda podľa všetkých meradiel mimoriadna a bude mať veľmi vážne následky pre celý svet, i keď pravdepodobne nie až také veľké, ako kríza v roku 1929. Pripomeňme si, že vtedy napríklad len v USA skrachovalo 2 500 bánk a objem úverov sa scvrkol o jednu tretinu. Súčasné následky vo finančnom sektore sú predsa len menšie.
Špecifikom súčasnej krízy je globálnosť a rýchle prenášanie problémov medzi krajinami. Systémové krízy kombinujúce krach na trhu nehnuteľností, zrútenie akciového trhu a zlyhanie finančných inštitúcií sa vyskytujú najmä v ekonomikách, ktoré majú hlboké štrukturálne problémy a nechcú ich riešiť.
Príkladom takýchto krajín boli napríklad Veľká Británia pred nástupom Margaret Thatcherovej, Japonsko koncom 80-tych rokov a do veľkej miery aj Slovensko pred rokom 1989 a koncom 90-tych rokov.

Najväčšie svetové ekonomiky, ako USA, Japonsko, Nemecko, ale aj Čína a India dnes stoja pred veľkými štrukturálnymi výzvami.
Amerika napríklad veľmi dlho praktikovala neprípustnú kombináciu nízkej miery úspor, zadlžovania a rozsiahlych sociálnych programov (Medicare, Medicaid).
Do reforiem pracovného trhu a systémov zdravotného, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia sa nechce ani štátom v západnej Európe.
Čína a India musia liberalizovať svoje ekonomiky a súčasne vytvoriť efektívne siete sociálneho a zdravotného poistenia.
Všetko komplikuje globálna klimatická zmena, klesajúce zásoby surovín, demografická zmena a snaha obyvateľov chudobného juhu migrovať na vyspelý sever.

Na riešenie súčasnej krízy teda nebudú postačovať čisto finančné riešenia, resp. politiky obmedzené na jednu krajinu. Môžeme si zostaviť malý zoznam veľkých úloh na najbližšie desaťročie:

• Veľké finančné inštitúcie dnes podnikajú globálne a globálne sa prenášajú aj priaznivé a nepriaznivé efekty ich aktivít. Regulácia takýchto inštitúcií v rámci jednej krajiny, resp. zoskupenia krajín už nebude postačovať. Bude treba seriózne pristúpiť k vytváraniu orgánov globálnej regulácie finančných trhov.
• Vzniká reálne nebezpečenstvo, že súčasná ekonomická recesia prerastie do veľkej hospodárskej krízy (depresie), podobnej tej, aká bola v rokoch 1929-34. Odhaduje sa, že vlády hlavných ekonomík sveta budú musieť na oživenie ekonomickej aktivity použiť stimulačný balíček vo výške 2% svetového HDP. Prijímanie stimulačných balíčkov by malo byť medzi krajinami koordinované, aby sa dosiahol synergický efekt. Koordinačnú úlohu by mali prevziať medzinárodné finančné inštitúcie (napríklad Medzinárodný menový fond), po ich nevyhnutnej reforme.
• Štrukturálne reformy v ekonomike a spoločnosti nebudú možné bez získania spoločenského konsenzu. Štát blahobytu má svoje limity dané výkonnosťou ekonomík. Nebude možné udržať súčasné, až priveľmi štedré, systémy sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Na druhej strane extrémne zväčšovanie sociálnych rozdielov nevyhnutne povedie k nestabilite spoločenského poriadku a tým aj k neudržateľnosti ďalšieho ekonomického rastu.
• Veľkou výzvou bude vývoj nových technológií, ktoré pomôžu riešiť otázky energetickej a potravinovej bezpečnosti a udržateľného rozvoja ekonomiky, aj počas globálnej klimatickej zmeny.

Ing. Vladimír Baláž, DrSc.
Prognostický ústav SAV